S pánom Doc. PhDr. Ivanom Chalupeckým sme sa stretli v príjemnej reštaurácii v centre zasneženej Levoče. Vyše dvoch hodín sme sa živo rozprávali o dejinách, šľachte, archívnictve…. Tieto témy mali jedného spoločného menovateľa – priezvisko Dravec(z)ký.
- Ako ste sa dostali k štúdiu dejín?
Dlho som pracoval ako robotník, ale našťastie sa uvoľnilo miesto v Levočskom archíve. Nastúpil som tam. Žiadosť na vysokú školu – odbor chémia – som si podal, s podmienkou, že budem môcť študovať popri práci v archíve Ako zamestnanca ma prehovorili, aby som namiesto chémie šiel študovať archívnictvo, čo sa napokon aj stalo. K histórii som sa teda dostal náhodou a zostalo mi to až doteraz.
- Pri skúmaní histórie nášho rodu sme sa dočítali, že Draveczky patrili medzi šľachtu. Akým jazykom doma komunikoval prvý Draveczky – Melichar Tluk a jeho potomkovia?
Úradným jazykom bola latinčina, ale ľudia komunikovali aj po slovensky, v mestách po nemecky. Nebolo výnimkou, že aj maďarská šľachta so svojimi poddanými hovorila vtedajším slovenským nárečím. Ženy trávili veľa času v kuchyni a ak chceli rozumieť svojim kuchárkam a slúžkam, museli vedieť aj po slovensky.
- Viacerí Draveckí boli vojaci. Bolo „povinnosťou“ toto povolanie dediť?
Samotné povolanie sa nededilo, ale dedil sa šľachtický titul, ktorý mohli v súvislosti s vojnovými zásluhami získať. Je to skôr náhoda, že veľa Draveczkých slúžilo v armáde.
- V dokumentoch sme našli rôzne priezviská, ktoré znejú rovnako alebo veľmi podobne tomu nášmu: Dravetzky, Draveczkij, Zdraveczky. Myslíte si, že ide o jeden rod? Kedy a ako sa mohli priezviska skomoliť?
Tieto priezviská majú zjavne jeden základ, , ide len o rôzne spôsoby písania. Priezviská písali nemeckým, maďarským alebo slovenským pravopisom. Ak bol farár napr. Maďar, napísal priezvisko do matriky maďarským prepisom, ak bol Rusín, z Draveczky sa stal Draveckij. Kto ako počul, tak napísal.
- Bolo tomu tak aj v prípade zmeny priezviska Draveczky na Dravecký?
Ako som spomínal, ide len o prepis mena. Keď mal slovenský farár napísať priezvisko Draveczky, napísal ho ako Dravecký. Je ťažké povedať, kedy sa tak stalo, ale štúdiom materiálov v archívoch by sa dalo dopátrať, odkedy sa slovenský prepis priezviska začína vyskytovať vo väčšom počte. Vo všeobecnosti sa priezviská po slovensky začali písať od roku 1918 na radný príkaz matričného úradu.
- Spišský erb obsahuje ľaliu – symbol rodiny Draveczkých. Ako vznikol erb Spišskej župy?
V 16. storočí bol tlak, aby aj župy mali svoje erby. Pôvodne sa pečatilo tak, že pod dokument podžupan odtlačil svoju pečať a vedľa jeho pečate pridali tú svoju všetci slúžni, listiny tak mali aj 4-5 pečatí. V tom období si niektoré župy navrhli svoje erby, ktoré podliehali schváleniu panovníka. Zástupcovia Spišskej župy sa dohodli na spôsobe pečatenia: podžupan a traja slúžni. Na jeden štít sa tak dostali pečate rodín Thurzó (v tom čase pravdepodobne podžupan), Korotnoky, Berzeviczy a Draveczký – všetci boli slúžnymi. To znamená, že koncom 16. storočia bol v Spišskej župe slúžnym jeden z Draveczkých . V čase, v ktorom vznikal Spišský erb, Ján III. Draveczký (1575) pôsobil na Spiši vo významnej funkcii.. Keďže nebol županom ( bol ním Thurzó), bol s najväčšou pravdepodobnosťou slúžnym. Vo svojom erbe mal ľalie, ktoré sa dostali na erb Spišskej župy.
- Spomínali ste rôzne župné funkcie z tohto obdobia. Mohli by ste nám ich priblížiť?
Najvyššia funkcia v župe bol župan, ktorého menoval panovník. Išlo skôr o reprezentatívnu funkciu, ktorá sa v Uhorsku dedila. On sa nestaral do bežného života obyvateľov, ani tu nemusel žiť. Len tri rody si odovzdávali túto funkciu: Zápoľskí, Thurzóovci a Csákyovci.
Župu v skutočnosti viedol volený podžupan. Zvolával župné zhromaždenia, predsedal župnému súdu. Niekedy boli aj dvaja. Podžupan mal právomoc nad všetkými dedinami, nie však nad mestami. V Spišskej župe bolo aj mesto Levoča, župe však nepodliehalo, bolo samostatným municipiom. Podžupanovi podliehali slúžni. Boli to v našom ponímaní šéfovia okresov. Assesor bol prísediaci župného súdu.
- V levočskom múzeu sa nachádza obraz Imricha Draveczkého, ktorý bol assesorom župnej stolice v roku 1731. Je možné, že pracoval aj ako „funkcionár“ v meste Levoča?
Treba rozlišovať šľachtica od mešťana. V župných orgánoch pracovali šľachtici, v mestských mešťania. Šľachtic v meste nevlastnil žiadny majetok, mohol si ho len prenajať. V Uhorsku boli šľachtici oslobodení od platenia dane, tým pádom mestu neprinášali žiadne peniaze, mesto preto šľachticom nedovoľovalo vlastniť majetok. Z tohto dôvodu všetci šľachtici v Uhorsku mali kúrie a kaštiele na dedinách (napríklad Hrhov, Markušovce, Vojňany a pod.).
- Vieme o tom, že niektorí Draveczkí boli šľachtici, no my šľachtici nie sme (teda aspoň o tom nevieme). Čo sa muselo stať, aby rodina prišla o šľachtický titul, keďže ten sa dedí?
Áno, Draveczkí patrili medzi šľachtu, aj záznamy dokazujú, že vytvárali manželstvá s príslušníkmi šľachtických rodín ako Berzeviczi, Okolicsány či Péchy. Na druhej strane sú záznamy, že sa sobášili aj s mešťanskými rodinami ako Popst, čo bola významná mešťanská rodina v Levoči. Niektorí Draveczkí boli mešťania, iní šľachtici.
Šľachtic nemohol stratiť šľachtický titul len tak. Šľachtic je šľachticom, aj keď je chudobný. Vôbec nemusí mať majetok, ale titul mu ostáva a dedí sa. Na odobranie šľachtického titulu musel jeho vlastník vykonať niečo veľmi zlé. Šľachtického titulu sa nemohol ani vzdať.
- Boli sme vo Vojňanoch na mieste, kde stoji bývalá kúria a vraj je na tom pozemku pochovaný náš predok – šľachtic, ktorý údajne niekoho zavraždil.
Áno, za zavraždenie sa zvyklo šľachtický titul odobrať. Ďalším dôvodom odobrania šľachtického titulu mohlo byť, keď sa šľachtic zapojil do nejakého proticisárskeho povstania. V takom prípade prišiel o titul a často aj o hlavu.
- Na Spiši žili viaceré rodiny Draveczkých, ktoré patrili medzi šľachtu. Zrazu akoby v nejakom okamihu všetci stratili šľachtický titul. Ako sa dopátrať, prečo a v ktorom čase to asi bolo?
Prečo sa to stalo si, môžeme zatiaľ len domýšľať, ale spomenul som, z akých dôvodov sa zvykol titul odobrať. Ostáva len na dôkladnom pátraní v archívoch, či sa dočítate niečo konkrétne. Každopádne je možné zistiť, dokedy fungovali v župnej správe. Takto budete vedieť, v ktorom čase ešte boli vo významných funkciách, kedy bol aký Draveczký župan, slúžny či assesor, možno významný mešťan. Záznamy o tom, kto a kedy vykonával funkcie v župnej správe má aj archív v Levoči.
- Vieme o istých ľuďoch, ktorí sa v historických prameňoch spomínajú, ale máme o nich len málo informácii – počuli ste niekedy napríklad o barónovi Gabrielovi Draveczkom?
Z uhorských dejín neviem o takom šľachticovi, možno z českých. Nikdy som nepočul o takom barónovi na Spiši.
- Keby niekto s takým menom na tomto území žil, dá sa v archíve dopátrať k tomu, kde presne žil, kedy tam pôsobil a ostatné údaje o ňom?
Áno, od 16. storočia každý, kto dostal šľachtický titul, musel dostať aj listinu o jeho pridelení. Bol zapísaný do tzv. Kráľovskej knihy (Libri Regii). Tieto knihy sú dnes uložené v budapeštianskom archíve. Dokonca sú vydané aj na DVD a dajú sa aj kúpiť. Možno budú mať tieto Kráľovské knihy aj tu v Levoči. V nich nájdete meno šľachtica aj s erbom od 16. storočia.
- Priezviská sa nepoužívali odjakživa. Vznikali postupne, aby sa v meste alebo na dedine uľahčilo rozoznávanie obyvateľov.
Áno, je to tak. Na našom území bolo povinné používanie priezvisk od 18. storočia, ktoré zaviedol Jozef II. Vznikali rôzne: podľa povolania, ktoré ľudia vykonávali (Kováč, Schuster), iné podľa krajiny, z ktorej prichádzali na naše územie (Pollák, Čech), alebo podľa toho, ako vyzerali, či akí boli (Krivý, Pekný, Šedivý a pod.). Ďalšie priezviská vznikali podľa obce, z ktorej pochádzali (Hradiský, Vikartovský, Hrhovský a pod.). Na základe tohto často zaužívaného princípu mohlo pokojne vzniknúť aj priezvisko Dravecký. Predstavte si, že z Draviec prišiel do Rakús napríklad Jano. No a keďže Janov bolo v dedine veľa, tohto začali volať Dravecký. Do Levoče sa priženil iný mladík z Draviec, napríklad Jožo a tiež, aby ho rozlíšili, volali ho Dravecký. Medzi Jánom a Jožom nebol žiadny príbuzenský vzťah, ale obaja sa volali Dravecký. V prípade priezviska Zdravecký sa tento pôvod priezviska priam núka ako úplne logický – „Z Dravec = Zdravecký“. Je vysoký predpoklad, že takýchto Draveckých je viac ako potomkov Tluka Draveckého.
- Aké ďalšie tipy na skúmanie histórie nášho rodu nám odporučíte?
Základnú literatúru ste použili: Siebmacher (erby), Nagy Ivan (genealógie). Ďalšiu zaujímavú knihu o genealógii šľachtických rodín vydal Kempelen. Tieto knihy sú aj v bratislavskom Národnom archíve.
Určite by bolo zaujímavé pozrieť sa na „Tereziánsky urbár“ z dedín, o ktorých viete, že v nich žili Draveczkí. Sú v ňom zoznamy všetkých poddaných, našli by ste tam všetkých nešľachticov, ale aj šľachticov z roku okolo 1770 – 1775. Tieto dokumenty sa nachádzajú v archíve v Levoči.
Okolo roku 1750 sa preverovali šľachtické tituly každej šľachtickej rodiny z dôvodu, že mnohí používali tieto tituly neprávom. Každý musel pôvod svojho titulu dokázať, preto sú spísané často celé genealógie. Odporúčam overiť, či sa doklad o tomto preverovaní nenachádza aj v Levočskom či Bratislavskom archíve.
Ešte je otázka, či existujú niekde nejakí Daróci. Lebo Dravce po maďarsky sú Daróc. Tým by sa okruh vášho rodu dosť rozšíril.
Za rozhovor veľmi pekne ďakujeme!
Životopis Doc. PhDr. Ivana Chalupeckého
Narodil sa v roku 1932 v Spišskej Novej Vsi. Keďže mu nebolo dovolené ukončiť gymnaziálne štúdium maturitou, pracoval ako robotník. V roku 1956 sa zamestnal v Štátnom archíve v Levoči, kde zostal do roku 1996. Popri zamestnaní začal diaľkovo študovať na katedre Archívnictva a československých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave. Štúdium ukončil v roku 1960. Titul PhDr. získal v roku 1968 a habilitácia na doc. teológie mu bola udelená v roku 1995 taktiež na UK Bratislava.
Prednášal cirkevné dejiny na Teologickom inštitúte CMBF UK Bratislava v Spišskej Kapitule v rokoch 1990 – 2003, cirkevné dejiny i historické disciplíny na Katecheticko-pedagogickej fakulte Žilinskej (teraz Katolíckej) univerzity v Ružomberku v rokoch 1996 – 2002. Je členom Vedeckej rady Katolíckej univerzity v Ružomberku, od roku 2006 člen Historického ústavu Katolíckej univerzity v Ružomberku a predseda jeho vedeckého kolégia.
Zaoberá sa cirkevnými dejinami, pomocnými vedami historickými a regionálnymi dejinami Spiša. Podstatne sa podieľal na viacerých publikáciách, ktoré mapovali dejiny miest a obcí na Slovensku: Dejiny Levoče II (1975), Dejiny Rožňavy I (1978), Dejiny Krompách (1981), Dejiny Popradu (1998) a mnoho ďalších publikácií súvisiacich s dejinami. Aktívne sa zúčastnil na Predsynodálnom sympóziu vo Vatikáne v r. 1991 a na mnohých vedeckých konferenciách na Slovensku a v Európe.
Je nositeľom Križkovej a Sasinkovej medaily za prácu v archívnictve, laureátom ceny Daniela Rapanta, rytierom Rádu sv. Silvestra pápeža. Od roku 2006 je členom vedeckého kolégia Historického ústavu Katolíckej univerzity v Ružomberku. Mnoho rokov je členom výboru Slovenskej historickej spoločnosti, predsedá Spišskému dejepisnému spolku, je členom Südosttdeutsche historische Kommission a korešpondent Südostdeutsches Kulturwerk/Institut für deutsche Kultur und Geschichte Südosteuropas.
Zdroj: http://hu.ku.sk/nova/index.php?option=com_content&task=view&id=54&Itemid=70