2004 – Prvá návšteva
V 18. storočí sa Ladislav VI. Dravecký, syn Gašpara Draveckýho a Zuzany Eödönffy, usadil v dedine Gálospetri v župe Bihor (maďarsky Bihar megye). Jeho potomkovia žili v tejto obci až do druhej polovice 20. storočia. My sme dedinu Gálospetri navštívili a na tomto mieste sa s Vami podelíme s našimi zisteniami a zážitkami.
Gálospetri sa dnes volá Galospetreu (skrátene Petreu). Leží v župe Bihor v západnom Rumunsku, približne 45 km severne od nádherného mesta Oradea (slovensky Veľký Várad, maďarsky Nagyvárad). Gálospetri má okolo 1000 obyvateľov. Dnes je to pomerne zaostalá obec, nevedie do nej asfaltová cesta, miestna infraštruktúra je na veľmi biednej úrovni. Nebola to však vždy chudobná a zabudnutá obec. O tom svedčí aj fakt, že v dedine sa nachádzali 3 kaštiele, sú tu 3 pekné kostoly (grékokatolícky, rímokatolícky a kalvinistický) a množstvo starých domov voľakedy prosperujúcich zemanov.
Naše prvé kroky viedli na miestne cintoríny. Gálospetri má oddelený katolícky a kalvinistický cintorín. Čírou náhodou sme objavili zvyšky tretieho cintorína, ktorý bol počas komunistickej neslobody zničený. Pravdepodobne boli na tomto cintoríne pochovávaní členovia miestnej elity. Našli sme tu pozostatky niekoľkých rodinných hrobiek, medzi nimi i hrob, v ktorom je pochovaný Gyula Draveczky, jeho manželka Erzsébet a ich syn Gyula.
Na kraji dediny dodnes stoja pozostatky nádherného, 13-izbového kaštieľa rodiny Fráterových. Táto rodina vlastnila i druhý, zachovaný kaštieľ, v ktorom je dnes byt a ambulancia miestnej lekárky. Tretí kaštieľ, ktorý vlastnila rodina Draveckých, dnes už nestojí. Tento kaštieľ bol situovaný na kopčeku nad dedinou. Ku kaštieľu patrili i priľahlé pozemky, vrátane cesty do dediny od mestečka Tarcea (maďarsky Értarcsa). V roku 1831 postihlo oblasť ničivé zemetrasenie, ktoré kaštieľ zničilo. Rodina Draveczkych sa presťahovala do kúrie v dedine, ktorá neskôr slúžila ako obecná škola. Dnes v nej býva rodina riaditeľa miestnej školy. Po kaštieli Draveckých nezostala ani stopa. Potomkovia tejto vetvy rodu dnes žijú v severorumunskom meste Satu Mare (slovensky Satmár, maďarsky Szatmár) – stará pani Lila Draveczky (mala by mať okolo 80 rokov) a jej syn Tibor s rodinou.
V kalvinistickom kostole v Gálospetri sa dodnes nachádza pamätná tabuľa, ktorú po smrti Ladislava Draveckého v roku 1765 dala vyrobiť jeho manželka Zuzana. Na tejto tabuli je text písaný po latinsky a vyobrazenie erba rodiny Draveckých.
Ako sme sa dozvedeli od kalvinistického kňaza v Gálospetri, je veľmi pravdepodobné, že Lászlo IV. Draveczky bol evanielik. Keďže v tom čase v dedine bol okrem katolíckeho len reformovaný (t.j. kalvinistický) kostol, prestúpil do kalvinistickej cirkvi. Zaujímavosťou je iste fakt, že jeho rovesník František Dravecký zo Spiša v tom čase pôsobil ako kanonik v Spišskom Podhradí, Nitre a neskôr Ostrihome, bol teda katolík.
Do Gálospetri sme cestovali z Komárna 6 hodín. Prešli sme krížom cez celé Maďarsko, z hlavných ciest sme odbočili na vedľajšie, odtiaľ na ďalšie a ďalšie vedľajšie, až sme sa po rozbitej poľnej ceste plnej výmoľov, kameňov a hlbokých mlák dostali do zabudnutej sedmohradskej dediny. Oslovili sme niekoľkých ľudí a boli sme prekvapení, že všetci vedeli o Draveckých. Ľudia v Gálospetri sú veľmi milí, sympatickí a nápomocní. Dedinu sme navštívili v sobotu poobede, keď mal každý plné ruky práce. Všetci však prácu prerušili, aby sa s nami mohli porozprávať, aby nám povedali, čo vedia o Draveckých, ukazali nám, kde stál ich kaštieľ, kde dodnes stojí ich kúria a kde je pamätná tabuľa v kostole. Listovali v knihách a farských zápisoch a čítali nám z nich o našich vzdialených príbuzných. Vyjadrovali sa o nich s veľkou úctou, používali výrazy ako “urodzený pán” a “ctihodná pani”. Z toho dedukujeme, že sedmohradská vetva nášho rodu bola u miestnych obyvateľov obľúbená. Pani Lili a jej syna Tibora budeme kontaktovať a s novými informaciami sa s vami podelíme.
2015 – Návrat do Gálospetri
V roku 2015 sme sa do Gálospetri vrátili druhý krát. Obec sa zmenila na nespoznanie. Rumunsku zjavne prospel vstup do EU… novo vyasfaltované cesty, dopravné značenie, kruhové križovatky sú toho dôkazom.
Kaštieľ Fráterových, ktorý bol pred dvanástimi rokmi v dezolátnom stave a opustený, dnes používa katolícka charita ako detský domov pre deti zo sociálne slabších rodín z tohoto kúta Rumunska. Svojpomocne si ho zrekonštruovali, skromne no funkčne.
Snažili sme sa nájsť starú kúriu, v ktorej bývala rodina Draveczkych. Jazdili sme z jedného konca dediny na druhý, no dom sa nám nepodarilo nájsť. Našťastie nám pomohli miestni obyvatelia a kúriu sme našli.
Je neuveriteľné ako sa môže zmeniť dom, v ktorom 12 rokov nikto nebýva. Kúria bola zarastená vysokými stromami, kríkmi a burinou. Strecha bola napoly zlomená, okná a dvere rozbité, povala prepadnutá, interiér porozbíjaný.
Myslím si, že budova nevydrží dlhšie ako niekoľko ďalších rokov. Preto sme radi, že sme ju ešte videli stáť a mali možnosť odfotiť ju pre nasledujúce generácie.
Taktiež sme sa snažili dostať k hrobkám, ktoré sú na konci cintorína. Opäť aj tu bol problém, neskutočne husté kríky a burina nedovolia nikomu dostať sa bližšie ako na pár metrov k hrobom členov rodiny Draveczkych.
Milo nás prekvapila nám neznáma postaršia pani, ktorá upravovala hrob na cintoríne. Keď nás videla bojovať s kríkmi v snahe dostať sa k starým hrobkám, prihovorila sa nám: “Vy ste Draveckí?”. Porozprávala nám o tom, ako si pamätá na Draveczkych z dediny, ako na nich všetci v dobrom spomínajú aj po mnohých desaťročiach.