Dravecky Family Homepage - Draveckí v románe Čierne Mesto (A Ferete Város) Dravecky, Dravecký, Draveczky Dravecky, Dravecký, Draveczky

Draveckí v románe Čierne Mesto

A Fekete Város

Už na začiatku zháňania informácií o našich predkoch sme natrafili na nenápadné dielo maďarského autora Kálmána Mikszátha (stručný životopis spisovateľa na konci stránky) pod názvom Čierne mesto (v origináli A fekete város). Ide o historický román vydaný v roku 1911, ktorého dej sa odohráva v 17. storocí na Spiši. Na internete sme vyhľadávali čokoľvek o našom rode a medzi inými odkazmi sa objavila aj linka, ktorá oznamovala existenciu tohto románu. Jednými z vedľajších postáv v diele sú totiž aj istí Draveczkí.

Aj slovenský preklad knihy je už staršieho dátumu, preto som ani nedúfal, že sa k nej dostanem. Ale úplnou náhodou som sa k románu, ktorého vydanie sa zrodilo v roku 1979 vo vydavateľstve Tatran, dostal (ďakujem za to mojej priateľke Judite Smatanovej a jej kamarátke Kataríne Zemanovej, ktorá túto knihu vlastní). Kálmán Mikszáth bol ozaj vynikajúci rozprávač, tešil som sa na každú chvíľu, keď som mal čas sadnúť si ku knihe a mohol som si tak vychutnať atmosféru dávnych čias...


Stručný obsah deja

Spišskému podžupanovi Pavlovi Görgeyovi, ktorý žil v Hrhovskom kaštieli so svojou manželkou Karolínou, sa narodila dcéra Rozália. Po krátkom čase však pani podžupanova zomrela. Kvôli vyťaženiu pána podžupana dcéru nevychovávali doma v Hrhove, ale u brata Pavla Görgeyho, Jánosa, v Toporci.

Richtárom Levoče, jedného z najbohatších miest nie len na Spiši, ale aj v rámci celého Uhorska, bol v tom čase Michal Kramler. Podžupan Pavol Görgey sa s richtárom nemal v láske, vzťahy medzi nimi boli na bode mrazu. Na novoročnej poľovačke sa podžupan priblížil až k chotáru patriacemu Levoči, na ktorom si radovánky s puškou užíval práve richtár so svojimi spoločníkmi. Podžupanov pes bol taký zaujatý naháňaním srnky, že si ani nevšimol, že je na pozemku Levoče. No a keďže do cudzieho domu sa nechodí, richtár psa zastrelil. Podžupana to riadne nahnevalo, nelenil a ako bez zmyslu namieril na richtára. A trafil ho.

Veľký smútok nastal v Levoči. Bola to veľká potupa, keď takto zomrel richtár takého pyšného mesta. Preto mestská rada nariadila smútok, ktorý má trvať, až kým smrť richtára nebude pomstená. Keďže Levoča bola pre podžupana nebezpečné miesto, zasadnutia Spišskej stolice sa od toho času konali v Hrhove.

Görgey sa Levoči vyhýbal takmer 5 rokov. Keď sa už zdalo, že Levočania zabudli na to, čo vykonal, že icho zlosť už prešla, tak sa podžupan rozhodol, že ďalšie zasadanie sa uskutoční v stoličnom dome v Levoči. Tak sa aj stalo, no podžupan sa zmýlil. Levočania nezabudli. Len čo Görgey vkročil do brány mestského opevnenia, chytili ho a predstúpil pred mestskú radu pod vedením nového richtára Antona Fabriciusa (Fabricius nastúpil na richtársky post po Nustkrubovi, ktorý zahynul nešťastnou náhodou pri prevoze sochy richtára Kramlera z Kežmarku do Levoče - pozn. M.D.).

Mestská rada neváhala a Görgeya odsúdila na smrť sťatím hlavy. Popravu si Levočania podľa Kálmána Mikszátha vychutnali a patrične oslávili. Konečne sa totiž mohli pohybovať na verejnosti v inom ako čiernom oblečení.

Jediná smutná duša v oslavujúcom meste bol sám richtár Fabricius. Už tri roky miloval krásnu Rozáliu, ktorá žila v Levoči v dome slečny Klösterovej, ktorá vychovávala zo slečien dámy. A teraz sa dozvedel, že práve poslal na smrť jej otca. Rozália totiž vystupovala v Levoči pod priezviskom Otrokócsyová.


Niekoľko citátov

Ako sa záhradník Arpó staral o dvor kaštieľa Görgeya v Hrhove

Medzi obrovité stromy zasadil nádherné kríky a z krásnych kvetov vytvoril erb Spišskej stolice, zostavený z erbov Thurzovcov, Berzeviczyovcov a Draveczkých, jednorožca však vybrali z erbu rodu Korotnokyovcov. Po nedeliach z ďaleka prichádzali sedliaci obdivovať tento zázrak, lebo ho pripisovali nie majstrovstvu záhradníka Apróa, ale materskej pôde, ktorá sama od seba vystrčila von erb Spišskej stolice na znamenie toho, že teraz na spišského človeka pripadne hodnosť kráľovská.

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 1. kapitola, Tatran, 1979


Uvedený text z románu nás len utvrdzuje v tom, že erb Spišskej stolice sa skladal zo štyroch erbov najvýznamnejších rodín na Spiši, medzi ktorými nechýbal ani erb rodiny Draveczkých. Škoda len, že nemáme k dispozícii obrazový dokument spomínanej záhrady, lebo skutočne to mohlo vyzerať nádherne.


Zasadanie Spišskej stolice v Hrhovskom kaštieli u podžupana Görgeya

Nato vyskočil ako ranený tiger Imro Draveczký, nevravný, ale vo veľkej vážnosti sa tešiaci primipilus, a uprostred pomaly obnovenej pozornosti povedal toto:

- Nesúhlasím so slovami predo mnou hovoriaceho pána podžupana, a keby som svojím rozumom i súhlasil, nemôžem súhlasiť svojim srdcom a pocitmi rytierskosti. Jeho milosť v horlivej službe záujmom stoličného zemianstva, pripúšťam, prenáhlene koná, ale kvôli nám sa rozbúril jeho hnev v také veľké vlnobitie. To naša zlosť privádza jeho hnev až k výbuchu; keby nebol stál na čele nás, možno by sa ani prstom nebol dotkol osudného kohútika, a teraz on, ktorý chodil pred nami, keď to spáchal, žiada od nás, aby sme nestáli za jeho chrbtom, keď ho teraz obklopuje nebezpečenstvo. A to teda nie, urodzení páni. Ak môže byť šľachetným človekom pán vicišpán, keď sa odtrhuje od nás, aby sme sa nemuseli deliť s ním o jeho starosti, nech nám dovolí, aby sme aj my mohli zostať šľachetnými ľuďmi, ktorí sa nepohnú spoza jeho chrbta. Uvážte, vaše milosti, a nech uváži aj on, aká hanba by nás stihla, keby sme ho ponechali na seba a tým si už vopred usekli vlastnú hlavu len preto, že sa Levočanom nepáči. Nech príde, čo má prísť, ale ja túto abdikáciu neprijmem, a ak by ju prijali urodzení páni bratia, nech mi je boh na pomoci, hneď by som sa vysťahoval z tejto stolice a odviezol by som odtiaľto i prach svojich predkov, ktorí by tu už nemohli odpočívať.

Po jeho slovách nasledovalo oduševnené slávyvolanie. Nech žije Draveczký! Nech žije Görgey!

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 8. kapitola, Tatran, 1979


Imre Draveczký bol podľa oslovenia Kálmána Mikszátha primipilusom. Ide o skúseného vojaka, ktorý velil vojenskej jednotke o veľkosti 100 vojakov (centúrie).

Podľa rodokmeňa, ktorý máme k dispozícii, by oným Imrom Draveczkým mohol byť Imre I. Draveczký, alebo Imre II Draveczký. Obaja v tom čase pôsobili na Spiši a v čase deja románu mohli mať od 30 do 50 rokov. Ako si môžeme všimnúť, Imre I. Draveczký mal za manželku Evu Görgey a ich dcéra Erszebéth mala druhého muža Mártona Görgeya. V tomto období mala aj Zsuzsánna Draveczky manžela Ádama Görgeya a János IV. Draveczky si vzal za manželku Máriu Görgey. Rodiny Draveczkých a Görgeyových boli teda úzko prepojené.


Oznámenie o smrti Katarínky Görgeyovej

Preston zbehol dolu, ale už na polceste sa stretol na schodoch s Marjákovou, ktorá niesla hore do pánovej spálne list, pevne zacviknutý do oblátkového železa, držiac ho ďaleko od seba (v Toporci, odkiaľ list prišiel, zúril mor, bála sa, že sa Görgey nakazí - pozn. M.D.).

- Dobre, že som vás našla, Preston, - nariaďovala. - Choďte len, zobuďte jedného zo študentov, aby prečítali list, lebo nemôžeme dovoliť pánovi, aby ho vzal do rúk. Ale ktorého by sme mali zobudiť? Hm. Azda pána Draveczkého? Nie, nie. Draveczkého by bola škoda, je to bohatý chlapec, nechajte Draveczkého, zobuďte skôr toho neduživca Palezsnayho, i tak pľuje krv. Ale počkajte len, Prestonko, počkajte, veľmi by plakala jeho chuderka mater; radšej zobuďte mladého pána Fera Bánóa. On to bol, čo povedal posledne na obede, že neviem upiecť štrúdľu, nechže teraz ukáže, či vie čítať.

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 9. kapitola, Tatran, 1979


Z textu sa nedá vyčítať, či ide o syna spomínaného Imreho. Každopádne je zrejmé, že rodina Draveczkých žijúca v Levoči bola bohatá a medzi zemanmi mala rešpekt.


Na záver uvediem pikošky, ktoré súvisia s Dravcami a Popradom.

Ako išiel richtár Nustkorb po sochu nebohého richtára Michala Kramlera

Vari dva dni viezol oboch richtárov, lebo kameň bol ťažký a po veľkých dažďoch sa kolesá ponárali do bezodného lepkavého blata. Mohli ísť veru len krokom. A potom o tomto ročnom čase sú dni krátke a večer zas nebolo možné chodiť po biednych cestách. Už-už sa blížili k Levoči, keď pri Dravcoch, asi na dostrel od prvých ohrád na poli, náručný kôň stúpil pri priekope vedľa a zadnou časťou tela sa skĺzol do hĺbky. Kuptor zoskočil vytiahnuť koňa, ale už bolo neskoro, skĺznutý kôň strhol so sebou voz, rebrina sa s praskotom zlomila, pán Nustkrob so zašušťaním padol do ináč bezvýznamnej priekopy a s tupým rachotom pohol sa za ním aj ťažký kamenný kolos, zrútil sa naňho a na smrť ho zgniavil, nedovoliac mu ani zjajknúť. Dravčania, ktorí sa zbehli na kočišovo volanie o pomoc, mohli vytiahnuť spod kameňa už len sploštenú, zakrvavenú mrtvolu. Koňovi, vozu ani kočišovi sa nestalo nič.

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 13. kapitola, Tatran, 1979


Som presvedčení, že obyvatelia Draviec ani netušia, aká dôležitá udalosť sa odohrala v ich chotári. Však keby nezomrel pri tejto nehode richtár Nustkrob, nebol by zvolený Fabricius. A ktohovie, či by Nustkrob podžupanovi neodpustil.


Ako Fabricius čaká na svoju mamu, ktorá išla za Rozáliou zistiť, koho ľúbi

Vytiahol teda niekoľko spisov, aby mu pri práci dáko prešiel čas, ale veru ničomu nerozumel z nich čierne písmená bláznivo tancovali pred ním, a hral sa aj so psom Popradom až napokon Poprad začal jastriť ušami, čo bolo znamením, že počul zvonku zaškrípanie uličných dvier, zavrčal a potom zmĺkol. Už vedel, kto prichodí. Bolo počuť známe zašuchotanie šiat, Fabriciusovo srdce prudko bilo a dnu vkročila urodzená pani.

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 14. kapitola, Tatran, 1979


Nazvať psa menom Poprad, to chce veľkú dávku fantázie. V tom čase bol Poprad bezvýznamná dedinka, preto si myslím, že pes sa volal podľa rieky Poprad.


Kálmán Mikszáth

Kálmán Mikszáth

Kálmán Mikszáth, pseud. Kákay Aranyos, Pluvius, Scarron (* 16. január 1847, Sklabiná - † 28. máj 1910, Budapešť) bol maďarský spisovateľ a novinár.

Narodil sa mäsiarovi a krčmárovi Jánosovi a matke Márii, rodenej Veresovej.

Od roku 1857 do 1863 študoval na šesťdielnom gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom pokračoval v štúdiu na evanjelickom gymnáziu v Banskej Štiavnici, kde v júni 1866 (maturoval o rok neskôr, keďže mal pre chorobu na rok prerušené štúdium) maturoval. Po ukončení strednej školy odišiel študovať do Pešti (dnešná Budapešť) právo, z ktorého absolvoval osem semestrov.

Už počas stredoškolského štúdia písal poviedky a básne. Z tohto obdobia je aj novela Jarné púčky (Tavaszi rügyek), v ktorej opísal atmosféru Banskej Štiavnice tých čias.

V roku 1871 prijal miesto miestoprísažného sudcu pri Mátyásovi Mauksovi v Balažských ďarmotách a v roku 1872 tam pracoval ako advokátsky osnovník. V tomto období spolupracoval s tamojším časopisom Nógrádi lapok (Novohradské listy) a do Pešti posielal svoje poviedky a črty.

V júli 1873 sa oženil s dcérou Matyása Mauksa Ilonou bez rodičovského súhlasu a vedomia. S manželkou býval najprv v Sklabinej, potom koncom roka sa presťahovali do Budapešti, kde začiatkom roku 1874 začal pracovať v novinách Magyar Néplap.

Vo vlastnom náklade vydal dvojzväzkový súbor Poviedky, ale ako spisovateľ vtedy ešte nebol úspešný a mal finančné ťažkosti. Manželka mala zdravotné problémy, odišla k rodičom a keďže ju Mikszáth nechcel zaťažovať neľahkou existenčnou situáciou, vynútil si rozvod s ňou.

V roku 1878 mu vyšli politické črty Podvodníci v politike (A politika svindlerei) a Ešte novšie obrazy a siluety (Még újabb fény és árnyképek), ale ani tie ešte neznamenali spisovateľský úspech.

Kálmán Mikszáth sa v spisovateľských kruhoch niekedy uvádza aj ako najväčší Slovák medzi maďarskými spisovateľmi, keďže množstvo jeho textov sa odohráva práve na území súčasného Slovenska.

Zdroj: Wikipedia


Pripravil:  Miroslav Dravecký


Úvod  •  História rodu  •  Rodový erb  •  Rodokmeň  •  Kronika  •  Osobnosti  •  Zaujímavosti  •  Zoznam  •  Kniha návštev  •  Kontakty
ENGLISH: About Dravecky family  •  MAGYARUL: Draveczky család
© 2003-2017 Dravecky.org